Záchrana vtáčika – andulky z volnej prírody. 

V júny som v jeden výkend bol na návšteve u rodičov na vidieku. Písal sa dátum dvadsaťtretieho šiesty dvetisíc dvanásť. Bolo pekné počasie a rodina sme boli spolu na záhrade. Vtom sme - ja s mamkou spozorneli na nezvyčajný škrekot vtáčka v korune velkej starej liesky. Už bolo – aj keď zriedkavo, že tam „plačkalo“ vtáčie mláďa, ktoré chodili rodičia krmiť. Reku pokúsim sa zistiť o akého vtáčka spevavca ide. Čvíkot bol prenikavý a nezvyčajný. Ako tak chodím popod kuruny spomínanej velkej starej liesky, konečne volným okom badám sem-tam okato žltú farbu vtáčka, ktorý sa len zriedka objaví, pretože poskakuje v korune stromu. Napadlo mi, či to nie je   Strnádka žltá ktorú sme poznali z volnej prírody a tiež zaujala krásne žltým sfarbením (ešte okrem iných v jej perí).

Už s ďalekohladom v ruke sa pokúšam vtáča definitívne identifikovať. Zrazu badám, že vtáča trepotajúc sa pomedzi konáriky a listy padá nadol. Ešte som sa nezorientoval zo zistenia, že vtáča padá a už sa mi trepotalo asi meter odomňa na zemi. Naštastie som ostal duchaprítomný a zameral som sa na zisťovanie, kde sa nachádza pes domáceho. Ten už štartoval smerom k vtáčatku. Pár sekúnd trvalo odháňanie psa od vtáčka, ktorý sa ho snažil schmatnúť. To by bol andulkyn koniec... Naštastie som si uvedomil, že to je velká príležitosť ľahko vtáča chytit, aby som mu mohol pomôcť. Naštastie som mal košelu len tak na sebe navlečenú a tak som ju dal rýchlo dole a hodil ju rozprestretú na poskakujúceho vtáčka s tým, že som sa aj ja hodil k zemi ako hokejový brankár, ktorý istí chytený puk pred útočníkmi. Huncút Darex pobehoval okolo, lebo vedel, že vtáča je este pod košelou. Potom sa ale tiež ukludnil  a obďaleč ma pozoroval čo robím. Aj vtáča pod košelou sa prestalo hádzať. A tak som opatrne jednou rukou pridržal k zemi jemnú hrudku – miesto, kde bol vtáčik a druhou som opatrne odhŕňal košelu so snahou druhou rukou vtáča bezpečne chytiť. Na prvý pokus sa plán podaril a tak som s veľkým prekvapením zistil, že v ruke mám andulku. Je krásne žltá so svetlozelenými flakmi na bokoch a zvláštnezelenou na hrudi.  Narýchlo nás v tom momente napadlo dať vtáčka do klietky v ktorej máme morča, keď sme u rodičov. Samozrejme že Alexík putoval do prepravky. Bol som názoru, že tam bude menej v strese, ako v mojich dlaniach. Vložil som andulku do spomínanej morčatiovskej klietky. Odstupy drôtov sú na stene väčšie a tak zlatý otec prezieravo iniciatívne strážil, aby sa andulka neprepchala a opäť neuletela, kým jej nenajdem bezpečnejšie miesto. Jeho obavy sa neskôr potvrdili....

Vtáčatko sedelo na podlahe klietky a ukludnilo sa. Keďže sme boli v prírode, nebol problém jej rýchlo zaobstarať a nainštalovať do klietky  dva bydielka. Hneď na jedno vyskočila a začala sa čistiť. Správala sa normálne a nejavila známky zranení, alebo bolesti, čo ma potešilo. Nevšedné spestrenie už aj tak pekného dňa. Synovec Mišo hneď pomenoval andulku Norbertom. Aby sme zabezpečili klud a relax andulke odniesol som ju do našej malej podkrovnej izbičky. Do vrchnáčika od zavárenín som jej dal vodu a v zadnej časti záhrady natrhal pár stebiel tráv, ktoré mali v hornej časti steblo so semenami ako obilie. V špajzi som hladal niečo, čo by – podľa mňa mohla mať chuť papať, ak by bol hladná.

V podvečer som šiel pozrieť, ako sa andulka má. Ešte, že sme zavreli dvere, pretože otcova predtucha sa potvrdila. Klietka bola prázdna. Na tento stav som bol pripravený a tak po lokalizácií jej miesta a trochu cieleného a citlivého plašenia som ju dostal na postel. Tam prišla na rad opäť košela.... Pri rozmýšlaní, ako vyriešiť tento problém (morčiatko bolo zatial v jeho prepravke v ktorej cestuje, ak treba to miesto dobre znáša) som si spomenul, že niekde by mala ešte existovať malá klietka z môjho detstva v ktorom žil kanárik. Klietka sa našla a tak po jej prečistení bol už vtáčik v bezpečí pred únikom – do nevedomého nebezpečia. V neďelu ráno vtáča vyzeralo na moju radosť normálne. Pri výmene vody a snahe dať do klietky nejakú potravu strašne razantne protestovalo a škriekalo. To bolo pre mňa dobré znamenie (krotkosť a apatia zvieraťa nie je dobrým znamením). V duchu som sa trošku obával a želal si, aby vydržalo ešte tento deň a do ďalšeho rána, kedy som mal už odcestovať. V Košiciach mu budem vedieť zabezpečiť potravu, kým mu nájdem nový domov. Samozrejme aj naši vedeli čo robiť, ak by sa dozvedeli, že niekto plačká za uleteným vtáčkom. Dúfal som, že mu nájdem niečo na jedenie v niektorom velkom obchodnom dome. Až v druhom som uspel. V prvom nemali vôbec nič pre drobnochov z dôvodu rekonštrukcie oddelenia. Celý natešený som dorazil domov. Konáriky, ktoré dekorovali prostredie loggie sa „premenili“ na bydielka do novej klietky. Novej pre andulku, ale bývalej, kde bolo naše morčiatko, keď  bolo ešte malé. Výhodou sú malé odstupy drôtov. Dal som jej vodu a do misky zmes zŕn pre andulky. Nechal tak a musel ísť na poobedňajšiu do práce.

Keď manželka poobede prišla z práce bola prekvapená, keď našla doma nové – pribudnuté zvieratko. Na našu radosť sme zistili, že andulka zakúpenú zmes papá a na druhý deň sa na novinách objavila aj stolica, čo bolo ďalšie dobré znamenie. Ja som sa snažil z tej neustálej časovej tiesne ukrojiť chvílku a na internete zistiť viac o andulkách, aby som sa vedel o ňu dobre postarať. Pri tomto zisťovaní som sa dozvedel, že je to asi samička. Neskôr sa u veterinára zistilo, že to je samček a to hnedé na vrchu zobáčika je následok zdravotných problémov. Dostali sme rady, probiotiká a vtáčik injekciu aby bol fit. Na tretí deň vyslovila manželka možnosť ponechať si veľmi krásneho vtáčika, ktorý na naše prekvapenie sa veľmi rád a ochotne vracal do teraz zriadenej klietky. Povedala mi, aby som zatial nehladal pre vtáčika nový domov. Ja som to nechcel navrhovať, pretože aj my toho volna máme málo, ako aj síl a... a tak ma jej rozhodnutie – musím povedať potešilo. Pri dávaní ho lietať po izbe si rád hovie na jednom narýchlo zriadenom bydle, kde sa čistí a obzerá. Zbadal som, že po krátkom lete mu jemne ovisá pravé krídielko a tesne po lete sa chveje. Toto sa ale každým dňom lepšilo. Z vonkajšieho bydielka po nútenej zmene polohy zvykol zoskočiť a behať po zemi, potom sa vrátiť a vyletieť späť na bydielko. Keď som mu ale dal na zem klietku, cupital k nej a vyliezol po stene do otvoru a vošiel dnu. V jeden deň nezoskočil na zem, ale preletel celou izbou a priamo sadol na klietku. Preliezol k dvierkam a vliezol otvorom dnu. Pekný zážitok. Občas vydá aj nejaký zvuk, čo je pre nás obrovským zážitkom. A tak sa po takýchto viacerých zážitkoch manželka rozhodla ponechať andulku na dobu neurčitú. Ja som ešte zabezpečil napájačku z ktorej pije vodičku, papá zrnko, vylepšil a upevnil bydielka.

Teraz v druhej polovici júla 2012 sa stále viac udomácňuje a je nám spestrením a ukludňujúcim faktorom v tom stresovom živote. Na manželkyno rozhodnutie sa Mišov Norbert zmenil na Zeldu. Meno je vraj podľa mena postavičky v jednej rozprávke (aj keď je vraj samčejk J ). Už zosilnel a sem tam sám od seba aj hlasno a razantne zašvitorí. Denne ho dávam trošku polietať kým my trochu sedíme v izbičke a napr. popíjame čaj, alebo kávičku, Zelda sedí na externom bydle a má zmenu tiež. Mohol by som ešte mnohé krásne a zaujímavé písať o živote s týmto vtáčikom. To som ale nemal úmysel. Išlo mi podeliť sa sa vami o dobrý pocit a zážitok zo záchrany tohoto hrásneho a milučkého stvorenia. Takže – tak úspešne skončila záchrana jedného malého a slabého života.

Nedá mi ešte napísať aké je milučké už len jej denné čistenie klietky. Zdvihnem mu vrchný diel a preložím na pohovku. Rukou ho jemne donútim sadnúť na epedu. Potom s oboma dielmi sadnem na zem, kde vyčistím plastový spodok, vymením noviny a vymením potravu v miske. Spojím oba diely dokopy a postavím klietku na jej stále miesto tesne vedľa pohovky. Keď odstúpim, tak Zelda po chvílke poobzerania sa pricupitá ku klietke, s pomocou zobáčika sa vyškriabe po stene hore a cez dvierka vojde dnu a sadne na jedno z bydielok. Potom pristúpim ku klietke a zavriem dvierka....

December 2012 – je obľúbeným členom rodiny a zažili sme s ním plno pekných zážitkov. To by bolo na plno textu písania a málokto rád číta.... Náhoda prihrala zistenie, že jeden z kolegov je chovateľ anduliek. Presviedčal, že dvom bude omnoho lepšie. Ale po zlých skúsenostiach s morčatiovskými kamarátstvami sme sa báli... Po pár rozhovoroch ma presvedčil slubom, že v prípade problémov budem môcť andulku vrátiť. Tak nastal termín a ja bez vedomie manželky som 25.11.2013 doniesol domov ďalšiu andulku. Ďalšia náhoda napomohla, že termín prevzatia andulky sa stretol s oslavou menín. Keďže pandulka prišla spolu s hosťami, tak sa nemohla konať velká búrka...

Po opatrnom zoznámení vyzeralo ich spolužitie nádejne. Báli sme sa tešiť predčasne. Ubehli hodiny, dni, mesiace a nadobudli sme presvedčenie že nová andulka skrášli a duševne vyplní život našej zachránenej. Je január 2015 a obe sú už naše zlaté Lulušky – ako ich voláme. Majú o trochu väčšiu klietku a k nej aj doterajšiu volnosť. Ak sme doma, tak im otvoríme dvierka a keď chcú tak si polietajú na konár pri okne. Keď chcú sú tam a keď sa im zacnie po domove samy sa vrátia do klietky. V prípade potreby zaletia do klietky aj na na našu urgenciu. Spravili pár prieskumných letov do inej časti izby, či kuchyne, ale ich už neopakovali. A tak keď majú chuť lietať preletujú len v rámci izby medzi klietkou a zaveseným konárom. Ani som nevedel aké krásne a zaujímavé spevavé kreácie vedia niekedy švitoriť. Takže rádio a CD prehrávač už neviem ako dlho leží na skrini zabalený v mikroténovej taške...